Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci v rodine
obuvníckeho majstra. Gymnázium vyštudoval v Rimavskej Sobote a po
zabratí juhu Maďarmi pokračoval na gymnáziu v Tisovci. Následne prešiel
na štúdium slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte vtedajšej
Slovenskej univerzity v Bratislave. Keď vypuklo Slovenské národné
povstanie, mal cez 22 rokov. Vtedy ešte netušil, že sa raz stane jeho
celoživotnou spisovateľskou témou.
"Bol to dobrý otec, jeden z najlepších. Jeho eseje ale nemôžem
hodnotiť, nie som literárny kritik. Otec bol mužom myšlienky a pohybu.
Nemal rád ´stojaté vody, lebo tie, podľa neho zvyčajne páchli´," povedal pre TASR jeho syn-bývalý novinár a publicista Vladimír Mináč mladší.
Vladimír Mináč nepísal o vojne zo sprostredkovaných svedectiev. Poznal
vojnu nielen zblízka, ale vedel aj ako smrť skutočne vyzerá. V rokoch
1940-1944 pôsobil v partizánskej brigáde Jánošík. V decembri 1944 ho
zajali. Do konca vojny zažíval neľudské podmienky v koncentračných
táboroch v Mauthausene a Dachau, kde v tom čase zomrelo mnoho
slovenských a českých osobností.
Po oslobodení pôsobil ako redaktor armádneho denníka Bojovník (neskôr
Obrana ľudu). Následne bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu
československých spisovateľov, potom bol redaktorom (1945-1952) a neskôr
šéfredaktorom (1953-1954) Kultúrneho života a Slovenských pohľadov
(1955-1956).
V rokoch 1951-1953 pracoval ako vedúci scenáristického oddelenia
Československého filmu. Od roku 1956 sa venoval literárnej a
kultúrnopolitickej práci. Členom Ústredného výboru Komunistickej strany
Československa (ÚV KSČ) bol v rokoch 1968-1989. V rokoch 1974-1990
pôsobil aj ako predseda Matice slovenskej. Dva roky (1990-1992) bol tiež
poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky za Stranu demokratickej ľavice.
Do literatúry vstúpil románom Smrť chodí po horách (1948), ktorý je
umeleckou výpoveďou o vlastnej skúsenosti z protifašistického zápasu.
Nasledovali romány Včera a zajtra (1949) a Modré vlny (1951). V
románovej trilógii Generácia - Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi
(1959) a Zvony zvonia na deň (1961), ktorá je považovaná za vrchol jeho
prozaického úsilia, zobrazil život slovenskej spoločnosti vo vojnových
rokoch, počas SNP a v povojnovom období.
Zložitosť obdobia konca 50. rokov minulého storočia a odhalenie
negatívnych stránok života v socialistickej spoločnosti vyjadril knihou
poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962), dielom
Záznamy (1963) i satirickým románom Výrobca šťastia (1964).
Z Mináčovej scenáristickej tvorby sú známe jeho námety k filmom Boj sa
skončí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Žena z vrchov (1955) a
Kapitán Dabač (1959).
Esejistická tvorba zahŕňa mnoho článkov, úvah, rozhovorov a esejí o
kultúrnopolitických problémoch. Diela Dúchanie do pahrieb (1970) a
Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) sú filozofickými sondami
do slovenskej národnej histórie.
Esej Tu žije národ (1982) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu
Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie. Súbor
kratších esejí o literárnych, kultúrnych a politických osobnostiach
našej histórie i súčasnosti vyšiel pod názvom Portréty (1986).
Esejisticky a publicisticky sa vyjadroval aj v období politického zlomu v
roku 1989. Zamýšľal sa nad mnohými otázkami, ktoré nastolila
spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach.
Svoje nezriedka kritické názory zhrnul v esejistických knihách Sub
tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci? (1993) a
Hovory M. (1994).
V rokoch 1955-1962 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda.
Titul zaslúžilý umelec mu udelili v roku 1966. O dva roky neskôr dostal
Rad práce, v roku 1975 titul národný umelec a v roku 1982 Rad Víťazného
februára. Po zmene politického režimu sa v roku 1995 stal laureátom Ceny
Ľudovíta Štúra.
Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave vo veku 74 rokov. Pochovaný je na Slávičom údolí.
V roku 1998 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad
Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam. V máji 1998 Ministerstvo školstva
prepožičalo Základnej škole v Klenovci čestný názov Základná škola
Vladimíra Mináča.
Pri príležitosti nedožitej storočnice spisovateľa Matica slovenská
pripravila odborný seminár venovaný jeho životu, dielu a odkazu, ako aj
oslavy so slávnostným odhalením jeho busty v Rimavskej Sobote.